top of page

Tak ty chceš žiť v zahraničí, moja. A hrb máš?/ The life of an expat


Vyhliadka vo Verdone

Stojím nad konzervou paradajkovej polievky. Žiadne "Instagram worthy" tortellini s vegánskou plnkou sa nekonajú. Mám dvadsaťsedem rokov, som bezdetná, a práve som sa vrátila z Marseille, z opäť ďalšieho neúspešného pracovného pohovoru. Stojím nad tou poondiatou konzervou paradajkovej polievky a plačem. Entreé môj terajší manžel : "Nikto ma nechce", kričím, "nikomu sa nechce platiť 900 eur nejakej prekliatej agentúre na zamestnávanie cudzincov, to je jedno, že mám DALF C1 z francúžštiny! Nech si vyserú oko!"


Do Provensálska sme sa presťahovali v roku 2006. Prišli sme s dvoma ruksakmi na stanicu v malom ospalom juhofrancúzskom meste. Píše sa rok 2024. Máme obrovský dom, dva hektáre pozemku a štyri deti. Od tej paradajkovej konzervy ubehlo veľa rokov a neboli len pekné. Tu je môj príbeh.


V provensalskom Koloráde

Aj keď som sa po odchode zo Slovenska mohla pýšiť krásnym životopisom s veľavravnými menami firiem, diplomom z francúzskeho jazyka a vodičským preukazom vo vrecku, nezaujímalo to nikoho. Imigrant ste a imigrantom ostanete. Môže sa vám stať, že ani vzdelaní ľudia nebudú vedieť, kde sa Slovensko nachádza, budú si ho zanovito mýliť so Slovinskom a pýtať sa, či tam ešte máte vojnu, a či sa hlavné mesto volá Ljublana. Raz ma napadlo, že budem hovoriť, že som z tej istej krajiny ako Sklenaříková (teraz Adriana Karembeu). To zabralo, lebo modelky pozná aj predavač na trhu v Aix en Provence. Môže sa vám stať, že vás budú učiť, ako sa používa splachovací záchod alebo umývačka, keď už ste z tej východnej Európy, a pravdepodobne máte na dvore kadibúdku a jete z drevených misiek drevenou lyžicou. A veľmi ľahko sa vám môže stať, že budete mať čiernejšie myšlienky ako Kate, ale nikto vám nezaplatí státisíce za rozhovor. Budete tam len vy a tá prekliata paradajková konzerva.


Na návšteve v manželovej práci

Jedinou možnosťou, ako sa vymaniť zo systému, bude porodiť dieťa. Neviem, či je to jednoduchšie, ako chodiť na dva pracovné pohovory denne, stále byť usmiata, a plátať diery v životopise, ale dieťa vám dá aspoň nezištnú lásku, a vôbec ho nezaujíma, či máte na účte tisíce alebo nie. A tak mám štyri. Nehaňte ma, prídavky sú dosť vysoké, a vychovávam bio a bezobalovú generáciu, ktorá vie, že odpadky sa nikdy nemajú odhadzovať na zem, a že stromy sú pľúca planéty. Len neviem, či by boli štyri, keby som vtedy začala pracovať. Ale ak len trochu veríte v niečo vyššie, viete, že všetko sa presne deje tak, ako sa má diať. Môžte trocha poťahovať šnúrky, modliť sa a prosiť, ale niekto tam hore má pre vás úžasný plán.


Pre mňa ten plán vyzeral takto: stará farma, štyri deti a hlučná, ale naozaj veľmi hlučná domácnosť. Tá vyššia moc kašle na to, či to bol váš plán, lebo vy ste chceli byť karieristka s kopou peňazí a privátnou spa. Ušla sa vám iba polorozpadnutá farma s prašnou cestou a ešte prašivejším psom (srandujem, milujeme nášho podvraťáka Rexa). Niekedy sa sama seba pýtam "A hrb máš?"


V Camargue, asi hodina cesty.

Ten úžasný vyšší plán vám neponúkne upratovačku, ktorá vyleští vašich dvadsať okien, ani baby-sitterku, ktorá bude pre vaše deti vymýšľať Montessori hry. Prinesie vám však do cesty skvelých ľudí ako napríklad manželov Rionovcov, ktorí nás na tri mesiace ubytovali vo svojom dome, a ktorí až do smrti ostali našimi priateľmi. Priniesie vám kolegov v manželovej práci, ktorí s nami chodili na túry a ľadovce, aj keď ja by som radšej prijala ochutnávanie miestnych syrov (neznášam, keď niekto pri mne v hromadnej vysokohorskej chate páchne a chrápe). Prinesie vám tiež do cesty kvitnúce mandľovníky, smejúce sa deti a večery pri zapadajúcom slnku. A vracajúcu mačku, mačku, ktorá vám pred očami porodí mača a jednorukého muža, ktorý vám daruje psa. A ja za všetky tie úsmevné i menej úsmevné prejavy tomu vyššiemu plánu ďakujem.


Na Tour de France

A najmä ďakujem mojim rodičom a rodičom môjho manžela, ktorí nám poskytli finančnú aj fyzickú podporu. Prehadzovali štrk, prenajali si karaván, prenášali nábytok, a dokonca boli niektorí z nich takí odvážni, že sa na rok presťahovali do Francúzska, aby boli prítomní pri narodení môjho štvrtého dieťaťa, a vyzdvihli tie ďalšie tri každý deň na obed, aby im dali pestrú a zdravú stravu.


Ak sa teda naozaj chcete presťahovať do cudzej krajiny, prečítajte si tento post ešte raz. A potom si ho prečítajte ešte raz. A čítajte ho až dovtedy, kým sa niečo vo vás pohne, a poviete si "Do riti, no a čo, budem žrať paradajkovú konzervu". Keď sa vo vás nič nepohne, nechajte tak. Nie každý má rád paradajkové konzervy.


------------------------------------------------------------------------------------------------------------------


I'm standing over a can of tomato soup. No "Instagram worthy" gluten-free tortellini with a vegan filling for today. I am twenty-seven years old, childless, and I have just returned from Marseille, from yet another unsuccessful job interview. I'm standing over that bloody can of tomato soup and I'm crying. My husband enters the room: "No one wants me", I whine, "no one wants to pay 900 euros to some damned agency for employing foreigners, it doesn't matter that I have a DALF C1 in French! Fuck them!"


We moved to Provence in 2006. We arrived with two backpacks at the train station in a small, sleepy town in the south of France. The year is 2024. We have a huge house, two hectares of land and four children. It's been many years since that canned tomato, and they weren't just pretty. Here is my story.


Even though after leaving Slovakia I had an amazing resume with eloquent company names, a French language diploma and a driver's license in my pocket, no one cared. You are an immigrant and you will remain an immigrant. It may happen that even educated people will not know where Slovakia is, they will confuse it with Slovenia and ask if there is still a war there and if the capital is called Ljubljana. I once thought that I would say that I am from the same country as Sklenaříková (now Adriana Karembeu). It worked, because even the seller at the market in Aix en Provence knows the fashion models. You might be taught how to use a toilet or a washing machine when you're from Eastern Europe and you probably have a shack in your backyard and eat from a wooden bowl with a wooden spoon. And it's very easy for you to have darker thoughts than Kate, but no one is going to pay you hundreds of thousands to talk. It'll just be you and that damned can of tomato soup.


The only option to break out of the system will be to give birth to a child. I don't know if it's easier than going to two job interviews a day, always smiling, and patching holes in your resume, but at least the kid will give you selfless love, and he doesn't care if you have thousands in your account or not. And so I have four kids. Don't blame me, the allowances are quite high, and I am raising an organic and packaging-free generation that knows that garbage should never be thrown on the ground, and that trees are the lungs of the planet. I just don't know if it would have been four if I had started working then. But if you have just a little faith in something higher, you know that everything is happening exactly as it is supposed to happen. You can pull some strings, pray and beg, but someone up there has a wonderful plan for you.


For me, the plan looked like this: an old farm, four children and a noisy household. The higher power doesn't care if it was your plan, because you wanted to be a career woman with a lot of money and a private spa. All you get is a farm with a dusty road and an even dustier dog (just kidding, we love our dog Rex). Sometimes I ask myself "Do you really want to get your hands dirty every single day? " (I DO!)


That wonderful higher plan will not offer you a cleaning lady to polish your twenty windows or a babysitter to invent Montessori games for your children. However, it will bring great people along your path, such as the Rion couple, who accommodated us in their home for three months, and who remained our friends until death. She will bring you my husband's work colleagues who have gone on hikes and glaciers with us, although I would rather taste of local cheese (I hate it when someone stinks and snores near me in a mountain hut). It will also bring you blooming almond trees, laughing children and evenings in your beautiful garden. And a vomiting cat, a cat that gives birth to a kitten before your eyes and a one-armed man who gives you a dog. And I thank the higher plan for all those experiences.


And I especially thank my parents and my husband's parents, who provided us with financial and physical support. They shoveled gravel, rented a caravan, moved furniture, and some of them were even brave enough to move to France for a year to be present at the birth of my fourth child and pick up the other three every day for lunch.


So, if you really want to move to a foreign country, read this post again. And then read it again. And read it until something moves in you, and you say to yourself "Damn it, that's fine, I'm going to eat canned tomatoes". If nothing moves in you, leave it alone. Not everyone likes canned tomatoes.



222 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments


bottom of page