top of page

Osie hniezda, gaštany a stret generácií

Nikdy nepichajte do osieho hniezda, vraví príslovie. Platí to prenesene aj doslovne. Osy sú totiž mimoriadne nebezpečné, podobne ako veľmi nahnevaný človek. Osie hniezdo môžte zneškodniť pomerne ľahko, ako nás o tom presvedčil náš sused. Kým my sme si robili na dovolenke cyklotúry, a vyberali ten najlepší gaštanový krém, náš sused dával pozor na náš dom a záhradu. A ako na potvoru ho práve pri polievaní poštípali nepríjemní obyvatelia mojej hriadky. Usídlili sa nám tam totiž osy. Nie milý párik ôs, ktoré by pokojne bzučal pri nedeľnom obede, ale sedemposchodové hniezdo, dokonale pozliepané slinami, tvrdé ako kartón. Zneškodnil ho jediným úderom chemickej bomby, štípance si natrel octom, ako to robievala jeho nebohá mama, a poriadne sa na tej historke zasmial.



Primälo ma to k premýšľaniu nad rozdielom medzi generáciami voľakedy a teraz. Keď neexistovali firmy alias exterminačné komandá na zneškodnenie škodcov, s deťmi sa veľmi nemaznalo, nefúkalo sa každé odreté koleno, a v lekárničke neboli leukoplasty s rybičkou Nemo (boli iba tie príšerné hnedé, ktoré vám urobili pri odlepení dokonalú depiláciu). Horúčka sa liečila octovými ponožkami, nespavosť makovým odvarom, a odvrávanie poriadnou fackou, až stena dala druhú. Nechápte ma zle, neznášam bitky, a môj hnev si to u nás doma odnesú akurát štípavé muchy. Ale deti dneška sú akési prehnane chúlostivé. Alebo sme to my, rodičia? Nepreháňame to trocha s tými pracími orechmi, hviezdičkami na tričko za každú somarinu a liekmi na každú horúčku? A nestali sa za posledný rok z našich detí ustráchané balíčky nervov, ktoré sa strhnú pri každom zakašľaní spolužiaka?


Osie hniezdo zneškodnené susedom

Náš sused má asi 75 rokov. Je bývalý poľnohospodár, a celý život sa živil prácou na poli a poľovačkou na našom tymiánom obrastenom kopci La Fare. Minule si povzdychol, že nemá žiadnu nádej pre budúcu generáciu, lebo sa z nej stali rozmaznaní zasrani (vo francúzštine to znie milšie, sľubujem). ''Už ani zajaca nevedia odrať'' (tu som už nahlas preglgla - ja neviem chytiť ani sliepku). Úprimne povedané, začal nám skutočne dôverovať, až keď videl, že vieme zasadiť strom, postaviť dom, rozoznáme mangold od šalátu, a občas máme špinu za nechtami, podľa neho skutočné hodnoty. Nemajte mu to za zlé. Isto chce pre tento svet to najlepšie. Pamätá si obdobia suchá i dažďov, neverí v globálne otepľovanie, lebo verí v prirodzené cykly v prírode a vie, že zem ľudí nepotrebuje, bude tu aj bez nás. Bojuje za malé veci ako odstránenie novej tabule s názvom Tymusová ulička, chodí na lokálny trh, poľuje na diviaky, zavára fazuľky, dýcha čerstvý vzduch a mávne rukou nad strachom ľudí z chrípky. Naučil nás akceptovať, že občas v máji príde mráz, občas spadne strom a hlavne, že len cez tvrdú prácu tie koláče skutočne chutia. Možno by nás mohol niečo naučiť, nemyslíte?

Deti nám rastú rýchlejšie ako vlak

20 views0 comments

Recent Posts

See All

Bình luận


bottom of page