top of page

O ružovej záhrade škriatka Laurina



Ak vaše kroky niekedy zavítali do Južného Tirolska, možno ste počuli príbeh o kráľovi škriatkov, Laurinovi. Ja som túto legendu čítala pri kávičke v Dolomitoch, a tak ma zaujala, že podľa nej dostal meno môj syn. Ak budete oslavovať tento rok prvomájové slávnosti, vedzte, že so sviatkom práce nemali pôvodne nič spoločné. Prvý máj je totiž sviatok zvaný Beltane - sviatok plodnosti, a časom osláv a zásnub. Práve o májovej slávnosti a jej následkoch sa dočítate v nasledovnom príbehu. A ak náhodou budete stáť na Beltane pod kvitnúcim hlohom, nečudujte sa, že uvidíte škriatkov, možno aj Laurina, o ktorom je tento príbeh.


Dolomity a Rosengarten

Kráľ Laurin


Kráľovstvo panovníka Laurina sa nachádzalo v Južnom Tirolsku. Jeho pracovitý národ trpaslíkov dňom i nocou pracoval v baniach a hľadal vzácne kamene, striebro a zlato. Hrdý bol najmä na svoju ružovú záhradu, ktorá hýrila farbami a podmanivo voňala. Kto by však odtrhol čo len jeden lupeň, musel by sa postaviť škriatkovi Laurinovi a jeho zázračnému opasku, ktorý mu dával silu dvanástich mužov.


V jeden deň sa Laurin dozvedel, že kráľovská dcéra Similda zo susedného kráľovstva je vhodná na vydaj. Všetci pytači boli pozvaní zdaľeka i blízka na májovú slávnosť. Stoly sa ohýbali pod jedlom i pitím, a ľudia prišli zo všetkých kútov krajiny, aby sa sedem dní radovali, napchávali dobrotami a usporadúvali turnaje. Na slávnosť však zabudli pozvať Laurina. Ten si oslavy nemohol nechať ujsť, a tak sa rozhodol prísť v tajnosti, schovaný pod svojim neviditeľným plášťom.


Keď Laurin zbadal krásnu Simildu, okamžite sa do nej zaľúbil, posadil ju na koňa a odcválal preč. Či už sa rytieri z kráľovstva ocitli pred škriatkovými kamennými dverami okamžite, alebo až po siedmych rokoch, sa už nedozvieme. Legenda hovorí, že skôr či neskôr prišli Simildu vyslobodiť. Laurin sa však nezľakol, opásal si svoj zázračný opasok, ktorý mu dal silu dvanástich mužov a odvážne s rytiermi bojoval. Keď však videl, že jeho sila na toľkých mužov nestačí, obliekol si svoj neviditeľný plášť a pomedzi ružové kríky bojoval s rytiermi. Tí však podľa ohýbajúcich sa ruží videli, kde je, a zajali ho. Oslobodili Simildu, ktorá však nedala na Laurina dopustiť. Vraj sa k nej vždy správal úctivo, a preto mu nemajú ani vlas na hlave skriviť.




Laurin ich teda pozval na hostinu a rytieri si šli oči vyočiť nad úžasnými bohatstvami, ktoré škriatkovia urputnou prácou vydolovali z útrob zeme. Pilo sa, spievalo, a skôr či neskôr rytieri opití zaspali. Zobudili sa zviazaní v putách a rozčúlene sľubovali škriatkovi Laurinovi pomstu. Nakoniec sa im podarilo z väzenia ujsť a pre zmenu sa v putách ocitol škriatok Laurin. Zúfalý teda záhradu preklial, zradila ho vraj svojou krásou, bez ktorej by jeho sídlo rytieri nenašli. Žiadne ľudské oko už nikdy nemalo zbadať krásu jeho ružovej záhrady. Zabudol však na západ slnka, a ak zavítate do hôr Dolomity, zdvihnite svoj zrak aspoň na chvíľu hore pri západe slnka. Ružová záhrada tam hýri všetkými farbami.


P.S.: Ak hľadáte vedecké, ale oveľa menej romantické vysvetlenie tohto fenoménu, ide o tzv. Alpenglow, ktorým vrchol pohoria mení svoju farbu na červenú a fialovú počas a po západe slnka.






36 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments


bottom of page