top of page

O myšiach, ľuďoch a trolloch



Ak žijete na farme, hlodavcom sa nevyhnete. Prikradnú sa k vám cez pootvorené dvere počas neskorého leta, a obhryzú vám čokoládu v špajzi. Občas nájdete odhryznutú myšaciu hlavu ako darček od vašej mačky pre dverami, a zvierací cintorín pod vysokým dubom sa vám za pár rokov dosť zaplní. Nečudo, že vedci používajú hlodavce na výskum. Hlodavce sú totiž ako ľudia na webe. Vkradnú sa vám do života, aj keď si to neželáte. Nechápte ma zle, internet milujem, keďže životom na kopci prirodzene dodržiavate sociálny dištanc, ale my ľudia to niekedy zaženieme pridaľeko. Internet je miestom krásnych stretnutí, ale i bezodnou jamou, do ktorej vojdete ako Alica v krajine zázrakov. Prenasledujete bieleho zajaca do diery, a môže sa vám stať, že sa ocitnete na čajovom večierku s bláznivým výrobcom klobúkov.


Predstavte si tubu zubnej pasty, ktorú vytlačíte na tanier. A teraz sa pokúste tú pastu dať naspäť do tuby. Nemožné však? To je internet. Čo je vonku, je vonku. Preto ma udivuje, že sa ľudia zverujú na internete s vecami, ktoré by nepovedali ani najlepšej kamarátke. Pod ilúziou uzavretej komunity zdieľajú svoje sny, tajomstvá, nefunkčné vzťahy a životné straty.


Mám rada ľudí. Sú fascinujúci. Veľmi rada ich pozorujem, a niekedy sa pristihnem, že nepočúvam otázku, ktorú sa ma pýtajú. Som totiž príliš zamestnaná prejavmi ako tik v oku, poťahovanie nosom, či šmátranie po vreckách. Pozorujem tetovačku vo forme ruže a nápis "family" na predlaktí kaderníčky, a textúru vlasov "a la chemlon" na päťdesiatničke vedľa mňa. Alebo mamičku s vlasmi pod zadok, ktorá sa snaží napchať nákup do tašiek, kým jej na boku sedí batoľa.


Tiež sa veľmi rada s ľuďmi rozprávam. S pekárom, predajcom zeleniny na trhu, predavačkou v supermarkete či učiteľkou jógy. Našťastie je to vo Francúzsku úplne bežné, rozprávanie sa považuje za národný šport, a nikto vás nepovažuje za šialenú. Ale všimla som si, že ak položíte rovnakú otázku priamo osobe, ktorú by ste bez rozpakov položili na internete, tá osoba sa môže dostať do rozpakov. Na internete máte možnosť nereagovať, zmazať komentár, vymazať priateľa, vypnúť notifikácie, dokonca zakázať komentáre na celú diskusiu. Ale keď vám niekto položí otázku zoči voči, nemôžete ho zmazať, vypnúť, posunúť ho palcom ďalej. Stojí pred vami a čaká na odpoveď. Áno, mohli by ste sa otočiť, a bez slova odísť, ale bolo by to považované za prinajmenšom neslušné.


V poslednom čase ma fascinuje výskum ohľadne vplyvu internetu a hlavne mobilných telefónov na život ľudí a detí. Zmena správania môže byť taká subtílna ako nezdravenie po vstupe do obchodu alebo do výťahu, až po vyslovenú závislosť, ktorú bolo pred dvadsiatimi rokmi možné pozorovať iba u drogovo závislých. Mladým ľuďom (a dospelým pravdepodobne tiež) sa normálny a virtuálny svet natoľko prelínajú, že nevidia dôvod niekoho zdraviť. Ani na Facebooku predsa nezačínate príspevok slovom Dobrý deň. U nás sme si na predchádzanie závislosti zvolili veľmi jednoduchý "hack". Kúpila som (samozrejme na internete, hoďte kameňom) minutér - áno tú starú vecičku, obyčajne používanú na odstopovanie varenia polievky. Každé dieťa si nastaví pol hodinu, a keď budík zazvoní, počítač posunie ďalšiemu dieťaťu, a tak ďalej.


Doma máme tiež smartfónovú políciu. Môj manžel totiž mobil nemá, nikdy nemal a nikdy mať nechce. Nemá to nič spoločné so strachom z Wi-Fi alebo žiarením, jednoducho je na smartfóny alergický (je vôbec niečo také?). Uznávam, niekedy to až hraničí s buzeráciou, ale v konečnom dôsledku som mu vďačná, že svoj život trávim viac offline ako online. Lebo aj tam vonku je živo(t).



21 views0 comments

Yorumlar


bottom of page