top of page

Kultúrny šok



Vitajte, ak ste tu noví, vedzte, že tu zdieľam naše zážitky zo života na juhu Francúzska, kde žijeme pätnásty rok. Dnes o kultúrnom šoku.


Jednou z vlastností francúzskeho národa je neschopnosť povedať nie. Američania o Francúzoch hovoria ako o pokrytcoch, Francúzi nechápu, ako môžu byť Američania takí priami. Ak si Francúz s vami večer nechce dať apero, zatelefonuje vám, že práve chatuje so svojou priateľkou, a že sa o chvíľu zastaví. A vy budete čakať. Ešte stále čakáte?


Ak sa Francúza spýtate, či vám môže vo svojom kufri uvoľniť miesto na konferenčný materiál, nepovie vám nie. V hĺbke duše ho túži povedať, lebo si to miesto šetril na potápačské okuliare, ale bude sa pokúšať, aby ste to "nie" vyrozumeli sami z náznakov ako dvíhanie pliec, obočia a celkového okúňania sa. Ak ste čo len trocha drzí, po chvíľke začnete túto neschopnosť odporu zneužívať, a do kufra mu napcháte nielen konferenčný materiál, ale aj vlastné potápačské okuliare, plutvy, a prípadne aj skladací kočík svojej ratolesti.


Francúzov vo svete charakterizujú rôzne. Poukazujú na to reakcie ľudí, sledujúcich špeciálne vydanie americkej televízie CNN "Eye on France" pred pár rokmi. Reakcie napísali nielen Američania, Holanďan či Venezuelčanka, ale aj samotní Francúzi žijúci v zahraničí. Podľa viacerých sú Francúzi veľmi milý národ, mnohí na nich obdivujú zmysel pre kultúru a umenie, milujú ich luxusné produkty, víno, syry a radi si pozrú ich historické pamiatky. Tvrdia o nich, že dávajú prednosť rodine, užívajú si život, sú znalcami povestného "savoir vivre" a mnohí cudzinci tvrdia, že francúzsky chlieb je úplne iný ako na druhej strane oceánu.


Napísali o nás aj článok

Medzi reakciami sa však vyskytlo aj veľa nelichotivých. Podľa jednej Francúzi nerešpektujú vôbec žiadne pravidlá (premávky, odstraňovania psích výkalov a podobne), a to napriek tomu, že zákony na ich dodržiavanie existujú. Polícia stojí na rohoch ulíc (podotýkam, že sú to vždy tie isté, a preto ľahko vopred identifikovateľné miesta). Tiež je to krajina štrajkov, čo po čase môže začať liezť poriadne na nervy. Mnohí si myslia, že Francúzi nie sú šťastným národom, chcú od vlády vždy viac ako majú, a nikdy nie sú spokojní. Nehovoria vraj cudzími jazykmi, sú arogantní, sú ateisti, majú predsudky, nie sú otvorení cudzím kultúram a sú veľké individualisti.


Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že Francúza nič nepoteší viac ako diskusia. Sú pripravení diskutovať o všetkom pri štvorhodinových rodinných obedoch, pri okienku v banke, s predavačkou v supermarkete, i v rôznych inšutúciách. Pri výmene šekovej knižky (áno, ešte sa tu stále platí šekmi) sa Francúz neuspokojí s rýchlou tranzakciou, dozviete sa hneď celý príbeh. Prečo prichádza pre šekovú knižku, načo ju potrebuje, a kde ju bude používať. Popri tom podotkne, že aj jeho svokra si nedávno prišla do banky pre šekovú knižku, chudera, muž jej vraj spadol zo schodov do pivnice, vyvrtol si členok, a preto musí ísť po šekovú knižku ona. "A viete, koľko sa teraz čaká na urgentnom príjme?" Tu už menej trpezlivý človek škrípe zubami, pokašliava a pohmkáva, a Slovák, zvyknutý všetko nahádzať v supermarkete do tašky raketovou rýchlosťou by mohol dostať aj srdcový záchvat. Preto sa takýmto miestam radšej vyhýbajte.


Ak si však myslíte, že všetko vybavíte cez telefón, prípadne cez mail (sme predsa v 21.storočí), ste na omyle. Po dlhých minútach strávených pri "hudbe na čakačku" buď mávnete rukou, alebo si vypočujete hudobný rozsah hodný nedeľnej chvíľky poézie slovenského rozhlasu. Ak konečne niekoho zachytíte (ak samozrejme nešli na obed, sú predsa dve hodiny poobede), budete sa ho držať zubami-nechtami, a spýtate sa ho aj otázky, ktoré vám budú po ruke najbližšie desaťročie, lebo čo ak sa tam už nedovoláte.


Ak patríte medzi divákov každoročnej súťaže piesní Eurovízie, iste ste si všimli, že Francúzi majú pomerne klasický a málo prevratný vkus. Počas prvého roku pobytu vo Francúzsku som každý utorok a štvrtok navštevovala kurzy spievania, kde som prudko znížila vekový priemer. Tiež som mala možnosť spoznať všetky piesne varieté a národné šlágre, ktorých témou je vždy nešťastná láska, a keby ku každej boli videoklipy, určite by v nich pršalo. Náš spevokol zaznamenal úspech pri predstavení v domove dôchodcov, a ja som zažiarila piesňou "Pensa en mí" z Almódovarovho filmu. Osadenstvo malo slzy v očiach. Výbornou vsuvkou boli obložené chlebíčky a beaujolais, a podgurážené osadenstvo sa hromadne pridalo k refrénu piesne: "J´ai la mémoire qui flanche..." (moja pamäť poletuje). A bola to pravda.


Po rokoch strávených vo Francúzsku však musím povedať, že máme niekoľko veľmi milých francúzskych priateľov vrátane pekárov, farmárov a pôrodných asistentiek. Jednoducho jednoduchých ľudí, ktorí sa na nič nehrajú. Máme ich radi, lebo my sa nehráme na nič tiež.

38 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments


bottom of page