top of page

Kultúrny šok/ Culture shock



Vitajte, ak ste tu noví, vedzte, že tu zdieľam naše zážitky zo života na juhu Francúzska, kde žijeme osemnásty rok. Dnes o kultúrnom šoku.


Jednou z vlastností francúzskeho národa je neschopnosť povedať nie. Američania o Francúzoch hovoria ako o pokrytcoch, Francúzi nechápu, ako môžu byť Američania takí priami. Ak si Francúz s vami večer nechce dať apero, zatelefonuje vám, že práve chatuje so svojou priateľkou, a že sa o chvíľu zastaví. A vy budete čakať. Ešte stále čakáte?


Ak sa Francúza spýtate, či vám môže vo svojom kufri uvoľniť miesto na konferenčný materiál, nepovie vám nie. V hĺbke duše ho túži povedať, lebo si to miesto šetril na potápačské okuliare, ale bude sa pokúšať, aby ste to "nie" vyrozumeli sami z náznakov ako dvíhanie pliec, obočia a celkového okúňania sa. Ak ste čo len trocha drzí, po chvíľke začnete túto neschopnosť odporu zneužívať, a do kufra mu napcháte nielen konferenčný materiál, ale aj vlastné potápačské okuliare, plutvy, a prípadne aj skladací kočík svojej ratolesti.


Francúzov vo svete charakterizujú rôzne. Poukazujú na to reakcie ľudí, sledujúcich špeciálne vydanie americkej televízie CNN "Eye on France" pred pár rokmi. Reakcie napísali nielen Američania, Holanďan či Venezuelčanka, ale aj samotní Francúzi žijúci v zahraničí. Podľa viacerých sú Francúzi veľmi milý národ, mnohí na nich obdivujú zmysel pre kultúru a umenie, milujú ich luxusné produkty, víno, syry a radi si pozrú ich historické pamiatky. Tvrdia o nich, že dávajú prednosť rodine, užívajú si život, sú znalcami povestného "savoir vivre" a mnohí cudzinci tvrdia, že francúzsky chlieb je úplne iný ako na druhej strane oceánu.


Napísali o nás aj článok

Medzi reakciami sa však vyskytlo aj veľa nelichotivých. Podľa jednej Francúzi nerešpektujú vôbec žiadne pravidlá (premávky, odstraňovania psích výkalov a podobne), a to napriek tomu, že zákony na ich dodržiavanie existujú. Polícia stojí na rohoch ulíc (podotýkam, že sú to vždy tie isté, a preto ľahko vopred identifikovateľné miesta). Tiež je to krajina štrajkov, čo po čase môže začať liezť poriadne na nervy. Mnohí si myslia, že Francúzi nie sú šťastným národom, chcú od vlády vždy viac ako majú, a nikdy nie sú spokojní. Nehovoria vraj cudzími jazykmi, sú arogantní, sú ateisti, majú predsudky, nie sú otvorení cudzím kultúram a sú veľké individualisti.


Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že Francúza nič nepoteší viac ako diskusia. Sú pripravení diskutovať o všetkom pri štvorhodinových rodinných obedoch, pri okienku v banke, s predavačkou v supermarkete, i v rôznych inšutúciách. Pri výmene šekovej knižky (áno, ešte sa tu stále platí šekmi) sa Francúz neuspokojí s rýchlou tranzakciou, dozviete sa hneď celý príbeh. Prečo prichádza pre šekovú knižku, načo ju potrebuje, a kde ju bude používať. Popri tom podotkne, že aj jeho svokra si nedávno prišla do banky pre šekovú knižku, chudera, muž jej vraj spadol zo schodov do pivnice, vyvrtol si členok, a preto musí ísť po šekovú knižku ona. "A viete, koľko sa teraz čaká na urgentnom príjme?" Tu už menej trpezlivý človek škrípe zubami, pokašliava a pohmkáva, a Slovák, zvyknutý všetko nahádzať v supermarkete do tašky raketovou rýchlosťou by mohol dostať aj srdcový záchvat. Preto sa takýmto miestam radšej vyhýbajte.


Ak si však myslíte, že všetko vybavíte cez telefón, prípadne cez mail (sme predsa v 21.storočí), ste na omyle. Po dlhých minútach strávených pri "hudbe na čakačku" buď mávnete rukou, alebo si vypočujete hudobný rozsah hodný nedeľnej chvíľky poézie slovenského rozhlasu. Ak konečne niekoho zachytíte (ak samozrejme nešli na obed, sú predsa dve hodiny poobede), budete sa ho držať zubami-nechtami, a spýtate sa ho aj otázky, ktoré vám budú po ruke najbližšie desaťročie, lebo čo ak sa tam už nedovoláte.


Ak patríte medzi divákov každoročnej súťaže piesní Eurovízie, iste ste si všimli, že Francúzi majú pomerne klasický a málo prevratný vkus. Počas prvého roku pobytu vo Francúzsku som každý utorok a štvrtok navštevovala kurzy spievania, kde som prudko znížila vekový priemer. Tiež som mala možnosť spoznať všetky piesne varieté a národné šlágre, ktorých témou je vždy nešťastná láska, a keby ku každej boli videoklipy, určite by v nich pršalo. Náš spevokol zaznamenal úspech pri predstavení v domove dôchodcov, a ja som zažiarila piesňou "Pensa en mí" z Almódovarovho filmu. Osadenstvo malo slzy v očiach. Výbornou vsuvkou boli obložené chlebíčky a beaujolais, a podgurážené osadenstvo sa hromadne pridalo k refrénu piesne: "J´ai la mémoire qui flanche..." (moja pamäť poletuje). A bola to pravda.


Po rokoch strávených vo Francúzsku však musím povedať, že máme niekoľko veľmi milých francúzskych priateľov vrátane pekárov, farmárov a pôrodných asistentiek. Jednoducho jednoduchých ľudí, ktorí sa na nič nehrajú. Máme ich radi, lebo my sa nehráme na nič tiež.


=============================================================


Welcome, if you're new here, know that I'm sharing our experiences of living in the south of France, where we have been living for eighteen years. Let's talk about culture shock.


One of the characteristics of the French nation is the inability to say no. Americans talk about the French as hypocrites, the French don't understand how the Americans can be so direct. If a Frenchman doesn't want to have an 'apero' (a type of brunch) with you in the evening, he will call you to say that he is chatting with his girlfriend and that he will stop by in a while. And you will wait. You're still waiting, right?


If you ask a Frenchman if he can make room in his suitcase for your notebook, he won't say no. Deep down, he wants to say it because he's been saving that space for a pair of diving goggles, but he'll try to make you understand "no" by yourself from signs like raising his shoulders, eyebrows, and general squirming.


The French are characterized in different ways in the world. It's interesting to read some reactions of people watching a special edition of the American CNN "Eye on France" a few years ago. Reactions were written not only by Americans, the Dutch or a Venezuelan woman, but also by French people living abroad. According to many, the French are very nice people, many admire their sense of culture and art, they love their luxury products, wine, and cheese and they admire their historical monuments. They claim that they give priority to family, enjoy life, are connoisseurs of the proverbial "savoir vivre" and many foreigners claim that French bread is completely different from the bread on the other side of the ocean.


Among the reactions, however, there were many unflattering ones. According to one, the French do not respect any rules at all (traffic, removing dog excrement, etc.), despite the fact that there are laws to enforce them. The police stand on street corners and roads but those are always the same and therefore easily identifiable places in advance. It is also a country of strikes, which, after a while can really get on your nerves. Many (including French themselves) think that the French are not a happy nation, they always want more from the government than they have, and they are never satisfied. They don't speak foreign languages, they are arrogant, they are atheists, they have prejudices, they are not open to foreign cultures and they are great individualists.


From my own experience, I have to say that nothing pleases a Frenchman more than a discussion. They are ready to discuss everything during four-hour family lunches, at the post office, with the saleswoman in the supermarket, and in various settings. When exchanging a checkbook (yes, they still pay by check here), the Frenchman is not satisfied with a quick transaction, you will learn the whole story right away. Why is he coming for the checkbook, what does he need it for, and where is he going to use it. In addition, he points out that his mother-in-law also recently came to the bank for a checkbook, poor thing, her husband allegedly fell down the stairs to the basement, sprained his ankle, and that's why she has to go get the checkbook. "And do you know how long the wait is now at the emergency room?" Here, a less patient person grinds his teeth, coughs and mumbles, and a Slovak, used to throwing everything in a supermarket bag with rocket speed, could even have a heart attack. Therefore, it is better to avoid such places.


If you think that you can handle everything over the phone or via e-mail (after all, we are in the 21st century), you are mistaken. After long minutes spent listening to "music" you will either wave your hand or listen to a range of music for 15 minutes. When you finally get someone answer the phone (if they haven't gone to lunch, it's two o'clock in the afternoon after all), you'll cling to them and you'll ask them questions that will help you for the next decade, because what if you don't get anyone to answer the phone.


If you are among the viewers of the annual Eurovision Song Contest, you must have noticed that the French have relatively classic taste. During the first year of my stay in France, I attended singing classes every Tuesday and Thursday and I had the opportunity to get to know all the songs of variety shows and national hits, the theme of which is always unhappy love, and if there were video clips for each of them, it would definitely rain in them. Our singing group was a success at a performance in a retirement home, and I shone with the song "Pensa en mí" from Almódóvar's film. The crew had tears in their eyes. Sandwiches and beaujolais were an excellent snack, and the cheering staff en masse joined the chorus of the song: "J'ai la mémoire qui flanche..." (my memory flies). And it was true. However, after spending years in France, I have to say that we have some very nice French friends, including bakers, farmers and midwives. Simple good people who don't pretend. We're the same after all.

56 views0 comments

Comments


bottom of page