top of page

Hanba systému




Chodba v malej nemocnici v južnom Francúzsku bola v noci tichá a tmavá. Poslali ma domov a povedali, že mám ešte počkať. Jedinú spoločnosť mi robila tmavomodrá nafukovacia fit lopta, na ktorej som sa hojdala dopredu, dozadu, dopredu, dozadu. Budík tikal a pripomínal mi kyvadlové hodiny mojej nebohej Omamy.


Ešte deň predtým sme zabíjali čas hraním Carcassonu. Mäsová omáčka na tri dni bola navarená a zamrazená, taška do pôrodnice zbalená, auto natankované. Môj manžel neznáša prehru. Figúrky a herné karty rozmetal po stole a niektoré sme našli až pri sťahovaní.


Ráno o siedmej sme sa rozhodli znova skúsiť šťastie. Oni predsa vedia, kedy mám rodiť, oni to majú naštudované. Mladá a sprostá prvorodička, povedala by som teraz tej dávnej samej sebe. Mladá a sprostá, čo hľadá rozumy na modrom koníku.


Hneď po príchode ma napichli na epidurálku. Dajú mi radšej väčšiu dávku, vraveli, na juhu vraj ženy horšie znášajú bolesť. "Tlačte", vraveli, ale nešlo, tak mi napichli oxytocín. Aby išlo. Zvyšovali dávky na oboch stranách, epidurál sem, oxytocín tam. To čo na konci zo mňa zostalo, bolo malé slabé bezbranné šteňa s hadičkami trčiacimi zo všetkých otvorov, vrátane toho dole, keďže od pása nadol som bola paralyzovaná.


Lenže potom sa niečo stalo. Monitor skákal ako šialený a manžel zháňal po chodbe sestry. ''Tlačte!'', kričali, ale ja som necítila nič. Vôbec nič. Zavolali doktora. Jeho pohľad hovoril za všetko. Buď porodí do piatich minút, alebo tam idem s kliešťami. Išiel tam s kliešťami. Krv strekla až na dvere oproti a môj manžel dostal dokonalú lekciu ženskej anatómie.


Po pôrode mi museli ešte stále paralyzovanej pomáhať tri sestry ísť aj s prepáčením čurať. Dieťa niekde dali. Tuším pod lampu. Aby mu nebolo zima. Matka je zdrogovaná, nechajte ju spať. Kolostrum vyliali, vraj ho nie je dosť. Nepriberá, vážte ju každú pol hodinu. Nič. Nepustíme vás z nemocnice. Až na reverz. Choďte si kam chcete. Umývame si nad vami ruky.


So zapálenou ranou, antibiotikami a dcérou zabalenou v zavinovačke som sa pobrala domov. Týmto ďakujem mojim rodičom za podporu a pomoc v prvých dňoch, keď som si mohla sadnúť len na detské plávacie koleso.


A teraz sa ma ešte raz opýtajte, prečo všetky moje ostatné deti neprišli na svet v nemocnici. Lebo medveď. O oveľa príjemnejších zážitkoch z pôrodov, a o tom, prečo sú pôrodné babice tiež považované za čarodejnice, sa dozviete v budúcom článku.


P.S.: Moja skúsenosť bola jedným z mnohých príbehov, na základe ktorého vznikol film Neviditeľná. Dokumentárny film NEVIDITEĽNÁ zachytáva príbehy žien s podobnou skúsenosťou ako ja, ktoré otvárajú kontroverznú a spoločnosťou odmietanú tému traumy z pôrodu. Doplnené reálnymi pôrodmi dostáva téma traumy aktuálne črty a odkrýva svoju tvár. Ukazuje nevidenú realitu v spoločnosti a zviditeľňuje ženy, ktoré boli doteraz umlčané tlakom okolia alebo zdravotníckeho personálu. Dokumentárny film NEVIDITEĽNÁ tak citlivým spôsobom otvára potrebu zmeny nielen u nás, ale aj vo svete. Trailer si môžte pozrieť tu.


P.P.S.: Môj pôrodný príbeh si môžte prečítať aj v knihe Na pôrode záleží od Magdalény Majerčíkovej.

Už doma z pôrodnice.

29 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments


bottom of page