top of page

Ach, tie nedeľné rána...



Nedeľné rána majú niečo do seba. Nikto sa nikam neponáhľa, nikto nekričí, nikto nič od teba nechce. Občas sa ráno vykradnem z postele, aby som si v pokoji čítala, a užívam si ticho. Vonku počuť iba susedovho kohúta, slnko prebleskuje cez oblaky, a pes ospalo leží na pohovke. Milujem ich. Nedeľné rána. Týždňové totiž vyzerajú úplne inak.


Aj keď som teoretický zástanca ''unschoolingu'', moje psychické blaho je pre mňa dôležité. Deti teda chodia do medzinárodnej školy a škôlky do mesta Manosque, známe aj továrňou L'Occitane, ktoré je vzdialené autom asi pol hodiny. Málokto pochopí, že pre mizantropa a čarodejnicu je nevyhnutné bývať ďalej od ľudí, a áno, súhlasím, ekologické to veľmi nie je. Bicykle však prenechávam tým slobodným bezdetným (zažili sme, vďaka), alebo tým veľmi odvážnym, ktorí si to šinú s deťmi v závesnom vozíku po dvojprúdovke. Ja sa však vôbec nesťažujem, počas dochádzania do školy pre deti som si už vypočula toľko audio kníh, že by som mohla písať recenzie. Škola ďaleko však znamená skoré ranné vstávanie, pripravenie štyroch detí a manžela (''kde mám ponožky?''), a popri tom sa postarať, aby z dverí v chaose nevybehol pes. Vyzerá to asi takto:


Budík zazvoní o 6.30. Neochotne vstanem a zapálim svetlo v oboch detských izbách. S výkrikmi ako "Vstávať, ide sa do práce!" (Bob a Bobek), "Good morning star shine, the earth says hello" (Willy Wonka a továreň na čokoládu), "Wake up, fishy" (Nemo) sa pokúšam nabudiť príjemnú atmosféru, keďže podľa tých všetkých ''pomôž si sám'' kníh viem, že ako začneš ráno, taký budeš mať celý deň. "Self help" knihy však nie sú písané pre deti od 4 do 12 rokov, a tak sa moje úsilie stupňuje.


V škôlke

Nasledujúcich 10 minút to u nás doma vyzerá ako v talianskej tratórii - každý sa prekrikuje, čo chce na raňajky, nechýba vyliate mlieko, vysypané musli, a kto má malé deti vie, že jediné zákony, ktoré na svete platia, je gravitácia a zákon zachovania jedného plačúceho dieťaťa.


Pri štyroch deťoch musíte mať vycibrené vlastnosti dobrého generála, čo znamená dávať krátke, zrozumiteľné pokyny, najlepšie sprevádzané priamym očným kontaktom. Veľmi sa mi osvedčilo aj donútenie dieťaťa povel zopakovať, aby sa neminul účinku. Svorka vybehne vchodovými dverami za sústavného povzbudzovania: "Idéééš, pohniii", za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Maroš Molnár v programe Extrémna Premena na Markíze. Kuchynské dvere slúžia ako výdajné okienko, kde si pri rannom rozbehu k autu preberú cvičenci fľaše s vodou, zabudnuté úlohy, a vo štvrtok aj baletné tutu. Ak sa mi podarí všetkých do 7.20 vyprevadiť z domu, dostávam špeciálny bonus v podobe dokonalého ticha. Podobá sa veľmi tomu nedeľnému, počujete? Užite si ho, zajtra je opäť pondelok.

58 views0 comments

Comments


bottom of page